Žurnál

S pani Zorkou Čergovskou sme sa náhodne stretli v reštaurácií Café Devín. Práve sme fotili nové, na mieru vyrobené stojany na „Čaj o piatej“ a nenormálne sa nám do fotografie hodila. Sedela na kávičke s kamarátkou z Prahy, ktorá ju prišla navštíviť. Hotel Devín bol pre ne, ako miesto na posedenie, jasnou voľbou. Chodiť na kávičky s kamarátkami v 93 rokoch, to by sa nám tiež páčilo. Preto sme si dohodli ďalšie stretnutie, aby sme sa o všetkom mohli v kľude porozprávať.

Čo pre vás vtedy znamenalo ísť na ples?

V socializme to bolo niečo fantastické. Vtedy sa nedialo nič, ani filmy neboli, na všetko sa vzťahovala cenzúra, nikam sme nemohli cestovať. Hotel Devín sme všetci milovali, bol to závan civilizovaného sveta. Tu sa odohrávali všetky životné oslavy, ostatné podniky boli krčmového typu.

Hovorili ste, že ste si podali s pánom Bellušom v Devíne ruku?

Áno, môj otec bol pred vojnou politickým redaktorom, neskôr bol rád, že mu dovolili písať aspoň pre výtvarný časopis Tvar. Poznal sa s každým. S umelcami, architektmi, bežne sedával pri stole s Jánom Mudrochom, Jankom Alexym, Emilom Bellušom. Koniec koncov vždy patrilo do pracovnej náplne redaktora chodievať do kaviarní. Všetci sa stretávali Devíne, môj otec tu bol štamgast. Keď som večer šla poňho, vždy ma predstavil. Pán Belluš pôsobil ako decentný starší pán, príjemný s intelektuálnym dojmom. Registrovala som ho, ale veľmi sa na neho nepamätám, bola som vtedy veľmi mladá a nepatrilo sa mi vysedávať s nimi pri stole.

Z angličtiny v tej dobe?

Poviem vám príbeh o tom, ako som sa dostala k štúdiu angličtiny. V 50-tom roku som chodila na gymnázium do anglickej triedy, mala som 2 mesiace pred maturitou. Dostali sme zoznam povinnej literatúry, na ktorom bol aj Dorien Grey od Oskara Wilda. Šla som si, nič netušiac, požičať knihu do americkej knižnice. Nachádzala sa v americkom konzuláte, dnešná americká ambasáda. Dali sa tam čítať časopisy – Time, Life, ale onedlho zavreli aj tú. Požičala som si teda knihu, niesla som si ju spokojne pod pazuchou a pred Carltonom už stál tajný policajt ŠTB, bezpečák, v tom klasickom koženom kabáte. Zastavil ma, legitimoval. „Čo ste robili na americkom konzuláte?“ spýtal sa. „Nič, požičala som si knihu, v rámci školských povinností.“ hovorím mu. Vypísal zápisnicu a povedal, že o dva týždne môžem čakať pozvánku na políciu. O dva týždne som teda nabehla so strašne nervóznym otcom k Dvom levom. Tam ma, 19-ročnú neostrieľanú študentku vypočúvali, svietili na mňa ako na dákeho vyzvedača, urážali ma, vzali mi odtlačky 10 prstov, spravili zápisnicu a po dobrej trištvrte hodine ma pustili. Pýtali sa ma na našu triedu, ako sa tam učí, čo sa učí. Nemala som im čo povedať, nič nepovolené sme nerobili. Učiteľka nebola do ničoho zaangažovaná, len učila angličtinu. Chceli ma zastrašiť, no otrasný zážitok to bol. Na mnohých tento postup zabral, no na mňa zapôsobil presne naopak. Prihlásila som sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, katedra anglistiky. To, že ma prijali, aj vzhľadom na otcovu redaktorskú minulosť, bol zázrak.

Ako toto štúdium vyzeralo?

Bolo veľmi teoretické. Popri štúdiu predmetu sme sa drvili hlavne ideológiu. Výučba angličtiny prebiehala podobne. Samá teória, história jazyka, do detailov gramatika, minimum konverzácie a praktického využitia, konverzovať ani nebolo kde a s kým. Praktickú časť som si našťastie doštudovala v 90-tych rokoch v Amerike a v Kanade. Na katedre angličtiny sme boli 4 poslucháči. Pre porovnanie ruský jazyk študovalo 44 študentov. Našu katedru nemohli zavrieť, oficiálne musela byť nejaká výučba západných jazykov spustená. Tak strpeli tých pár študentov angličtiny, francúžštiny a nemčiny. Štátnicu som oslávila, ako inak, v bare v Devíne. Na Devín mám len samé dobré spomienky.

Čo ste robili po škole?

Dostala som sa do vydavateľstva Tatran, kde som robila slovenskú úpravu anglických prekladov. Porovnávala som nakoľko je slovenský preklad totožný s anglickým textom, bývalo tam dosť veľa nezrovnalostí. Keďže druhý predmet som mala na vysokej škole slovenčinu, preložila som aj niekoľko kníh z angličtiny. Napríklad taký bestseller Údolie bábik, alebo Oskara Wilda a jeho poviedky.

Čo robíte dnes keď si chcete urobiť radosť?

Pozerám na YouTube staré filmy s Fredom Astairom a Ginger Rogers, so Sofiou Loren, Ginou Lollobrigida a Ingrid Bergman – milujem napríklad Casablancu. Realistické filmy, ktoré zodpovedajú môjmu veku a realite. Na filmy, kde sa objavujú príšery a vesmírne fantasmagórie si ja už neviem zvyknúť.

Keď sa dá a je pekne, vyvezú ma trošku do lesa. Tam sa pomocem, o turistike sa už nedá hovoriť.

Vy máte naozaj zaujímavý život.

Mala som to šťastie, že som zachytila väčšinu 20. storočia. Zažila som ešte vojnu, preto sa jej tak bojím. Mám doma fotografiu horiacej Apolky. Dúfam, že sa nič také ako vojna, alebo totalita nevráti. To by ma už nebavilo.

Pani Zorka ďakujeme vám za krásny rozhovor, prajeme veľa zdravíčka a ďalšie pekné návštevy v príjemnej spoločnosti v Devíne!

Foto: Betty Burianová, archív pani Zory Čergovskej, flickr.com, bratislavaden.sk