Žurnál

Volám sa Ladislav Stuller a dnes vám porozprávam svoj životný príbeh.

Narodil som sa v malej podhorskej dedinke v maďarskom Matra Sentivre, kde žili moji rodičia. Polovica obyvateľov bola slovenská, druhá polovica nemecká. Doma sme rovnako rozprávali po slovensky aj po nemecky. V roku 1938 zaviedol maďarský fašista Hórthy Miklós zákon, podľa ktorého museli byť všetky mená maďarizované – slovenské aj nemecké. Narodil som sa ako deviaty z deviatich súrodencov, všetci mali meno Stuller, iba ja posledný som sa narodil už ako Kékeši.

Začiatky školských čias boli náročné. Navštevoval som prvú triedu v maďarskej škole, hoci som po maďarsky nevedel ani slovo. Doma sa hovorilo po slovensky a nemecky, a v škole nás za každú nevedomosť bili. Napriek tomu som  sa maďarčinu od naučil, hoci spôsob, akým nás k tomu nútili, nebol práve láskavý.

Vošiel som dnu a mal som pocit, že som vošiel do chrámu, tak nádherne Devín vyzeral. To, čo akademik Belluš stvoril, sa na Slovensku ešte nikomu nepodarilo. Hotel Devín práve otvárali, ja som sa odhodlal a šiel som rovno na recepciu. Vtedajší zástupca riaditeľa Róberta Lukáča, Béla Báči, sa ma spýtal čo hľadám. Povedal som, že chcem ísť do učenia. „A čo by si chcel robiť? Kuchára? Čašníka?“ Za čašníka. Veľmi som chcel byť čašníkom. Prijal ma a hneď mi dali ubytovanie priamo v hoteli na izbe č. 316 s ďalšími dvoma zamestnancami – bratmi Andrejkom a Miškom.

Hotel Devín sa oficiálne otvoril 29. augusta 1954, na 10. výročie SNP. Bolo to rozhodnutie Karola Bacílka, vtedajšieho predsedu slovenských komunistov. V skúšobnej prevádzke ale bol už 2 – 3 týždne predtým, aby si kolektív zvykol na určený systém.

Začal som pracovať ako učeň. Moja prvá práca bola tzv. débaras – zbieral som riad. Neskôr som sa stal nápojárom, polievkárom, až som sa prepracoval na pozíciu špajzáka – jedlonosiča, čo bola najvyššia funkcia medzi čašníkmi. Pracoval som vo Francúzskej reštaurácii, kde sa obsluhovalo podľa prísnych francúzskych pravidiel. Okrem toho som chodil do výbornej čašníckej školy, ktorá bola na Železnej studničke, tam sme sa učili teóriu. Bola to škola pre čašníkov, kuchárov a cukrárov pre celé Slovensko. Učili nás všetko – od stolovania po technológiu kuchyne, z tejto školy vzišli skutoční odborníci.

Šéfom Francúzskej reštaurácie bol Janko Šimko, vynikajúci čašník, odchovanec Carltonu, rovnako ako jeho zástupca – Janko Sabaka, ktorý ma prijal akoby za syna. Carlton bol liaháreň odborníkov. Bol to najväčší hotel v Strednej Európe a zabezpečoval najlepšie služby. Pred hotelom je taká tyčka a na nej je včielka – lebo všetci pracovníci museli pracovať ako včielky.

Práca čašník bola fyzicky aj psychicky náročná a ja som ju miloval. Veľmi oddane som obsluhoval a šéfovia boli so mnou spokojní. Po 16-hodinovej šichte som mával nohy zodrané do krvi, ale ráno som vstal a pokračoval s úsmevom na tvári. Vtedy sa v sobotu ešte pracovalo a v hoteli aj v nedeľu. Boli sme otvorení 24 hodín, 365 dní v roku.

Vo Francúzskej reštaurácií sa servírovalo iba na striebre. Každý pokrm mal iný strieborný podnos. Stoly boli pre 3 alebo 5 hostí keď sa spojili 2 stoly. Mali rozmer 80×80 cm, to bola norma. K tomu sa pridali také keridónky – pomocné stolíky (30×80 cm), z nich sme servírovali. Musel som mať odborné vedomosti o každom jedle, ktoré sa podávalo. Každé jedlo malo svoj vlastný názov a bolo treba presne vedieť, čo všetko obsahuje. Všetko, čo sme robili, muselo byť na najvyššej úrovni. Vtedajší zástupca riaditeľa hotela, Béla Báči ma veľmi podporoval. On mi vždy hovoril, bolo to to v maďarčine: „Lacko, keď nemáš v sebe tú srdečnosť, ľudskosť, tú humanitnosť, nemôžeš robiť čašníka. Nemôžeš potom s ľuďmi narábať. Sú aj takí čašníci, ktorí si nevšímajú hosťa. Neprejavujú mu úctu, je jedno či je to obyčajný človek, alebo boháč. Každý potrebuje, aby si mu prejavil úctu. Toto je zamestnanie vážneho charakteru, nemôže ho robiť každý.“ Niekto si myslí, že čašníkom môže byť každý, kto príde z ulice a potom nevie zobrať ani dva poháre do ruky. K tejto práci je potrebné mať vedomosti, zručnosť a láskavosť. Ja som mal šťastie na odborníkov okolo seba, som vnímavý a táto práca ma neskutočne bavila.

Naši hostia neboli len takí obyčajní ľudia. Chodili k nám režiséri z divadla, scenáristi, herci – Ladislav Chudík, Mária Kraľovičová, absolútna smotánka. Keď skončili o 22:00 v divadle, vždy telefonovali vedúcemu strediska Janovi Šimkovi, že prídu. Celý personál bol v pohotovosti, lebo mali prísť páni herci. V reštaurácii sa všetko servírovalo a každý detail bol dôležitý. Jedlo sme servírovali priamo pred hosťami s maximálnou eleganciou a zručnosťou. Oni vedeli čo môžu od nás očakávať a my sme vedeli ako sa k nim máme správať.

V hoteli bol výborný kolektív a riadilo ho pár ľudí: riaditeľ hotela Róbert Lukáč, veľmi seriózny človek, býval v hoteli, mal na prvom poschodí byt. Keď som sem neskôr prišiel ako riaditeľ, zriadil som tam kancelárie. Jeho zástupca Béla Báči mal ako jediný na Slovensku švajčiarsku hotelovú školu. Vedel perfektne po maďarsky, nemecky, slovensky – to on priniesol do Devína celé know-how francúzskej obsluhy. Keď nám rozprával o jedle, pozerali sme naňho ako na svätého. Prevádzku hotela riadil pán Schmidt a prevádzkárka bola pani Ratkovská. Šéfkuchár Viktor Poráč bol majstrom v gastronómii. 20 rokov pracoval v Maďarsku, 10 rokov v Rakúsku. Dokázal navariť fantastické jedlá, dodnes ho vidím pred sebou. Bol to taký nižší, silnejší človek, na všetko dozeral. Kuchári boli rozdelení na tých, ktorí robili hlavné jedlá, minútky, polievky, studenú kuchyňu, predjedlá. Cukráreň bola vzadu. Dezerty sme vtedy podávali na podnosoch.

Hotel bol plný od rána do večera, presunula sa k nám bratislavská smotánka z Carltonu. Nevedeli sa sem zmestiť, tak sa dámy a páni dohodli na striedavom využívaní kaviarne – dámy chodili v párne dni a páni v nepárne. Bolo to vtipné a zároveň elegantné riešenie, ktoré v tom čase zabezpečilo, že všetci mali svoj priestor podľa jasného plánu. Kaviareň mal na starosti výborný čašník, pán Šebej. Keď šli pracovníci Devína na svetovú výstavu do Bruselu, on tam zostal, emigroval. Vynikajúci kellner to bol, fantastický človek.

Ďalším strediskom bola banketová sála, kde sa zabezpečovala obsluha pracovníkmi z ostatných prevádzok. Niekedy boli v práci do 4 ráno, domov prišli o 6 a ráno prišli znova pracovať keď bolo treba. Nadčasy sa neplatili, namiesto toho sa ponúkalo voľno, ale to si nikto nestačil čerpať. Tí, ktorí milovali svoju prácu, tu jednoducho zostávali.

No a samozrejme tu bol bar, klub v podzemí, kde šéfoval pán vedúci Prosper. Bar nemal páru v republike, ani v Čechách. Mal úžasné intímne priestory, všetky sedačky boli z koženého materiálu, barový pult mal ťažkú mramorovú dosku. Úžasná barmanka, vydatá pani, ktorá sa o všetko starala. Vždy tu hrávali živé kapely, no keď som tu bol už riaditeľom v 80-tych rokoch, bar zíval prázdnotou a kapely už nikoho nezaujímali. Do módy začínali ísť diskotéky, svetová hudba. Mal som známeho DJa – Fera Horu z rozhlasu. Povedal som mu: „Fero pomôž mi, mám tu 12-člennú kapelu, ktorá ma v náklade stojí 30 000 korún. Tržbu urobia 30 000, takto sa to už nedá.“ Ferko si zobral 2000 korún a tržbu robil za 300 000. Hral od 9 večer do 4 v noci. Keď sme začali, boli rady až po tamtú budovu vonku. Biletári sem nepúšťali len tak hocikoho. Mali sme tu taký vešiak, na ktorom viseli saká a kravaty. Bez nich sa nedalo dnu vstúpiť, nemohli sme tu mať z toho lacný pajzel. Kto chcel, mohol si požičať sako za 10 a kravatu za 5 korún. Takto sa riadila úroveň. Boli to diskotéky na úrovni.

Denný bar tu v mojich začiatkoch ešte nebol, bola to iba taká chodba. Stáli tu síce kreslá, ale bez samostatnej obsluhy. Ak si tam niekto sadol, obsluha prišla z kaviarne. Vzadu, kde je dnes miestnosť Minister, tam bola zimná záhrada. Pripravovali sme v nej stoly väčšinou keď sme mali potrebu uzavretej skupiny. Vtedy k nám chodilo veľa návštev zo spriatelených komunistických krajín. Prichádzali výbory z Gruzínska či Azerbajdžanu, tí v živote nevideli niečo také ako hotel Devín. Prišli sem, aby sme im ukázali ako sa žije v Československu.

Chcel by som spomenúť ešte hotelové gazdiné – pani Trumanovú a pani Kocianovú. Pani Trumanová mala na starosti pokojské, prišla sem z Carltonu. Vedela urobiť taký poriadok, že sa leskol každý detail. Pokojské skákali, ale mali prácu aj dobre zaplatenú. Kuchynská gazdiná pani Kocianová mala na starosti čistotu v kuchyni, umývačky, upratovačky. Pán Poráč s ňou bol veľmi spokojný, v kuchyni hrala úžasná súhra. Nám zamestnancom varili tak výborne ako hosťom. Jedáleň pre zamestnancov bola vzadu za kuchyňou. Z výplaty nám sťahovali 80 korún. Sociálna starostlivosť bola výborná. Šili nám blúzky, rondóny aj smokingy s vestou.

Reštaurácie boli plné od rána do večera. Pán Poráč robil nebeské beef soté na budapeštiansky spôsob. Bolo to soté výhradne zo sviečkovice, jemne štipľavé, k tomu domáce halušky. Potom robil chateaubriand – v cestíčku zabalená plnená sviečková, upečená, ktorú sme krájali na krásne kúsky, aby bola vidieť mriežka. Šnicelisku po ministersky boli morčacie prsia obalené v malých rezančekoch z chleba. Normálny trojobal – múka a tie chlebové rezančeky boli zamiešané vo vajíčku. Vypražil ich do doružova, do chrumkava. Rezeň sa podával pri slávnostných príležitostiach. Objednávali sa na všetky bankety a oslavy. K tomu hranolky, opekané zemiačky, alebo ryža s hranolkami na polovicu a samozrejme miešaný šalát. Šalát sa podával v sladko-kyslom náleve, bol jemne pikantný, navrchu lyžica smotany. Bolo to vynikajúce.

Hotel Devín mal v tej dobe klimatizáciu asi ako jediná budova na Slovensku. Navrhol a zrealizoval ju pán akademik Belluš. Veľký stroj, ktorý je v podzemí, vháňal studený vzduch do jedálne a kaviarne a zabezpečoval príjemné prostredie pre hostí.

V hoteli som pracoval päť rokov, počas ktorých som sa veľmi veľa naučil, no v roku 1959 som dovŕšil 19 rokov, prišiel mi povolávací rozkaz a ja som musel nastúpiť na vojenskú službu. Bola to povinnosť a mňa mrzelo, že som musel odísť. Vtedy bola aktuálna Berlínska otázka a Karibská kríza, schyľovalo sa k raketovej vojne a ja som musel na vojne zostať ešte o pól roka dlhšie.

Po stratených 30 mesiacoch som sa vrátil z vojny a presťahoval som sa do Rožňavy. Zamestnal som sa ako čašník, ale podnikové riaditeľstvo reštaurácií si všimlo, že mám na viac a vo veku 23 rokov ma menovali vedúcim hotela Gemer na námestí v Rožňave.

Keď sa v meste začal budovať nový hotel Kras, prihlásil som sa na konkurz a či ma nezobrali? Stal som sa riaditeľom hotela a mal som na starosti asi 120 zamestnancov. Vďaka školám a skúsenostiam som dokázal viesť hotel a organizovať veľké akcie, ktoré sa u nás konali. Denne sme napríklad predávali 120 tatárskych biftekov. Mali sme tam krásne dievčatá, ktoré ich pripravovali priamo pred očami hostí – to bolo veľmi obľúbené. Dosahovali sme výborné výsledky.

Na folklórne slávnosti maďarských pracujúcich na Slovensku v Gombaseku prišla aj oficiálna vládna delegácia na čele s významnými osobnosťami, vrátane pána Solotku, podpredsedu vlády. Býval u nás a na záverečnom bankete si ma dal zavolať. Zmeravel som, ale tajomník predsedu vlády ma ukľudnil, že nič hrozné sa nedeje. Pán Solotka si ma posadil k stolu a povedal mi: „Súdruh riaditeľ, o 2 týždne sa zbalíte a presťahujete sa od Bratislavy, kde pre vás bude pripravený štvorizbový byt a nová pozícia riaditeľa… v hoteli Bôrik.“

S manželkou a 2 deťmi sme sa presťahovali do Bratislavy v roku 1973. Hotel ešte nebol dokončený, s pánom architektom Svetkom sme pripravovali prevádzku. Po 4-5 rokoch na Bôriku za mnou prišiel z Prahy generálny riaditeľ Interhotelov a povedal mi, že v Devíne je voľná funkcia. O 3 dni som bol v mojom milovanom Devíne. Dal som výpoveď na Bôriku.

Ako riaditeľ som sa vrátil do Devína v roku 1976. Našiel som tu bývalých spolupracovníkov. Privítali ma s objatím a ja som ich miloval. Boli tu výborní odborníci, ktorí chodili na svetové výstavy, mal som tu výborný kolektív, nikdy som nebol taký spokojný so svojou prácou ako tu. Videl som, že ľudia majú o hotel záujem, majú radi svoju prácu. Reštaurácia i bar boli plné, bolo to krásne obdobie.

Zo zimnej záhrady som v roku 1979 vytvoril Slovenskú reštauráciu. Architekti mi vytvorili krásny priestor so slovenským nádychom, ktorý do hotela nádherne zapadol. Reštaurácia bola od rána do večera plná, chodili sem zahraniční hostia. Podávali sme bravčovú krkovičku pečenú vo vlastnej šťave a k tomu kapustové halušky so škvarkami. Rakúšania sa jej nevedeli dojesť.

Mali sme družbu s hotelom Alkron Praha, Grandhotel Praha, Pupp v Karlových Varoch, Internacional Brno, hotel Slon Slovinsko. Družba spočívala v tom, že sme si vymieňali gastronomický personál. Zvyšovala sa tým kvalifikovanosť ľudí i návštevnosť reštaurácií.

A tak to pokračovalo až do obdobia, keď som v 85. roku musel hotel opustiť. Tieto roky v hoteli Devín boli pre mňa obdobím neobyčajného profesionálneho naplnenia. Vždy si budem pamätať úžasných ľudí, s ktorými som pracoval a všetky tie chvíle, keď sme spolu zažívali úspechy a prekonávali samých seba.